Ešte má spotený nosík, a vyšiel mu i soplík:)

Na téma nosenia detí bolo už popísané toľko, že i ja som váhala...ale tento pohľad je iný, žiadne fakty, výskumy, štúdie.

Prezradím vám, prečo ja nosenie zbožňujem.

Idete - niekam - s naviazaným dieťatkom, maličkým, ako prstík, ešte v popôrodnej eufórii, hrdá matka. Vonku fučí, sneží, čerti sa ženia, ale to nevadí, ste obaja dobre zabalení.

Prídete - niekam - vyzlečiete sa a vyložíte dieťa zo šatky, či nosítka. Doteraz sladko spalo, jeho dych vám zarosil hrudník, hrialo vás na bruchu, a vy ste hriala jeho celého. Položíte ten teplý uzlík a ono ihneď pokrčí nôžky, vystrie ručičky nad hlavu a pretiahne celé telíčko. Noštek má ešte spotený a vyšiel mu i soplík.)) Na jednom líčku má ešte červený fľak, jak bolo pritisnuté k vám, a otlačený okraj vášho trička. Zívne si, rozlepí jedno oko, potom druhé, a zvedavo kuká, kde sa to ocitlo. "Ále to je jedno, hlavne, že je tu mamka, a ja chcem pííť!"

A presne toto, to spokojné naťahovanie sa, ten fľak na líčku i spotený nosík, áno, i s tým soplíkom, teplé telíčko, a to, že u mňa spokojne spalo, to zbožňujem. To si pamatám u všetkých mojich detí, a že ich mám celkom dosť!