Biely park nad mestom, moje okno. Opustená záhrada čosi kričí z prázdnych kvetináčov. Kaktusy v okne so mnou hovoria.

 

Nepočúvam ich. Je to len ničím neohraničený málo badateľný zvuk. Ukrutne tichá rana. Letí spomalene popri mne, čosi nenápadne šepká. Nahnem sa k nej, keď tu zrazu náhle uhne. Slnečná teplá jarná zástava. Nad domom naproti zľahka povieva. Ťahá ma von.

 

 

 

 

Vyšla som. Včera i dnes v rovnakom čase s tým, že tam strávim celé popoludnie, že budem blúdiť po uličkách, po ešte neobjavených parkoch, ďalekých kútoch rozsiahlej Prahy. Dopadlo to oba razy rovnako. Neubehli ani dve hodiny a ja som už zas sedela doma. Doľahli na mňa strachy. Nepokoj mi nechty obhrýzal. Sú také dni. Sú i také noci. A rána, keď sa človeku nechce z postele, pretože je každá noha ľavá.

Môj dedo mal kone, no ja som sa ich od istého momentu bála. Ten moment si nepamätám, no môj prvý strach dodnes trvá. Prirástol ku mne, pripojil iné strachy.

 

Ešte som celá, ešte sa chvíľu nerozsypem. A potom to príde.

Prežiari ma. Jediné slnko dňa, tvorba.

 

Sú také dni, keď ako duch priesvitná sedím na vymyslenom útese a noha, tá ľavá, nie a nie pokoriť hladinu.

 

 

Sú také dni, keď tvorba napovie viac než všetky (prázdne) slová. Keď je tvorba všetkým. Je Vami a Vy ste ňou.