Svietim. Striedavo stláčam zapínací gombík, až sa postupne napojím na rytmus dažďa nad hlavou.

Počas búrky, kým babička Pauline tvrdo spala, som sedávala na veľkej zaprášenej sedačke jej fantastickej pivnice. Taký malý pôjd naruby. Práčka prala, sušička sušila, každá svoju vlastnú story a ja som načúvala iným zvukom. Po kvapkách ku mne prichádzali kroky drobných bytostí. Z bosých nôh im odchádzal dážď. Zliezli z premočených korún stromov, spontánne si sadli vedľa seba na vyhriatu rúru a sušili sa tesným teplom v tme pod umývadlom. 

Sedím oproti nim. Medzi nami rozsvietená lampa a ticho. 
V rohu sedačky krčím kolená a trochu žmúrim, aby som zachytila ten moment zhasnutej žiarovky. Rozsvecujem a pred očami mám zrazu tisícky trblietavých hviezd. Nádhera. Prastaré americké sny trochu vyplašených imigrantov. 



Starká zas zo sna rozpráva. Idem k nej. S priateľmi v zásuvke plaší nočné vtáky. Vyťahuje "ambrelu" a celou jej dĺžkou si kláti cestu skrz pichľavé mračná. Na strom sa jej zachcelo. Po nové príbehy. Nechám ju ešte chvíľu dosnívať a potom zhasnem. Bez svetla lampy máva pokojnejší spánok.

Vraciam sa dolu. Strmé schody objímam bosými chodidlami. Zbieram prach. Na gauči stále rovnaké ticho a vysedená diera po mojom megazadku. Megasadám vedľa nej. Rozsvietim lampu, zavriem oči a počúvam. Šuchot temer vysušených sukní trochu slabne a miniľuďom tvrdne spánok. Na rúre v teple našli domov. Sme doma. Všetci. S vtákmi vo vlasoch, s očami bez svetla, so šumiacou kolou v storočnej plechovke, so psom olizujúcim zaprášený palec na nohe, s bzukotom zatúlanej včeličky. 



Prebudí ma buchot na dvere. Drobní priatelia nikde, pes zmizol v inom svete, práčka i sušička blikajú svoje amen a za oknami rozvoniava večera. Tommy prichádza s pizzou. Je piatok, pol siedmej. Zhasínam svetlá, skáčem na schody. V poslednom obzretí jediný obraz. Tri vysedené diery na gauči. Nebola som sama.

Tommy zabúcha ešte raz, vyplaší naše sny a ja sa rýchlo stratím v realite. V momente uletia všetky vtáky z vlasov, rozjasnia sa tmy mojich očí a ja stojím vo dverách holej skutočnosti. Tak málo hladná v túto nasýtenú chvíľu.

Možno ste čítali na mojom blogu. A možno ešte nie, preto i tu trochu svetla nedeli pod mrakom.