Prišla.

Rozsvietila obe nočné lampy a sadla si na stôl predo mňa. Chvíľu len ticho robila grimasy, rozosmievala ma, nabádala k uštipnutiu do líca, nech sa presvedčím, že je skutočná. Dostala ma. Múza. Také vznešené slovo, že azda ani len nepatrí do tohto pretechnizovaného materialistického sveta. A predsa si ma pred počítačom našla. V drobnej zelenej izbietke oproti veľkému akváriu s rybami bez mena. S dlhými chvostami, vodnatými očami a krátkymi cieľmi. S okrúhlym svetom bez šance schovať sa v rohu. Bez šance vynoriť hlavu spod umelých rias.

O pol tretej ráno zožltlo moje staré plátno. Po letnej búrke ho vyštípali všetky teplé slnká a zanechali svetlá večnosti. Krásy leta. Krásy slov.

Vtáci vyspevujú o lúke bez kvetov, o farbách ľudských hláv zliatych do nových tvarov, do nových príbehov. Zarosená tráva šteklí nožičky tých, čo od skorého rána v nej naboso kosia svoj hlad. Srnka s telom lamy, zvieratko beztvaré, odušu vtláča kopýtko do makkučkej trávy. 
Dobrý deň, odtajená krása melancholických lamích chrbátov. Dobrú noc, oslava slaných slov.

Začula som ju v diaľke. Hudobná kompozícia, čo mlčí v každom žblnku uskákanej rybky a svetlo, čo zhasína s mrknutím prvého rozospatého oka (pod)vodníka. Melódia noci. 

Detsky hravá bezmedzne farebná tma. Dnes práve tak ružovo naivná ako ja. Môj príbeh je o rybách, z ktorých každá túži mať vlastnú kvetinovú lampičku, svoj kútik svetla, do ktorého nik nevidí. Tanec snov, tanec slov. Aj takáto je nočná tvorba potvorná.