Každé dieťa sa teší na prázdniny. Na množstvo voľných letných dní, ktoré sa dajú prežiť tak úžasne ! 

Aj ja som sa tešila. Už hneď na tie prvé. Chodievala k nám moja teta Gita, ktorá priniesla množstvo krásnych látok a z nich šila pre svoje kamarátky - vychovávateľky  v domove mládeže prekrásne šaty, blúzky... . Moje miesto v tieto dni bolo za šijacou mašinou - starou Singerkou po prababičke. Tá už čosi pamatala ! Spod jej patky vyšlo mnoho krásnych drietomských krojov, ale i šiat pre mestské paničky.  Vôbec mi nechýbalo šantenie s kamarátkami na predmestí Trenčína, kde sme bývali v rodinnom dome. To som si nechávala na zimu, keď teta Gita nešila a užívala som si nádheru zasneženej Breziny, kde sme sa dosýta mohli vyblázniť v nevyasfaltovanej a nevybetónovanej prírode. Horná kukučínka - tak to bol raj zimných radovánok, nielen pre nás - domácich, ale i celé rodiny z blízkeho i ďalekého okolia.  Ešte dnes - a to mám už čochvíľa nárok na dôchodok, cítim aké to je, keď si skrehnuté ruky "rozmrazujem" pod studenou vodou. A na stole rozvoniavajú čerstvo upečené lekvárové a tvarohové buchty a vonia čaj z materinej dúšky.  Nezabudnuteľné, čarovné, inšpirujúce...!

Táto poézia prírody sa mi hlboko zapísala do mojej duše.

Po niekoľkých prázdninách odstátych za Singerkou, keď som s úžasom sledovala tetu Gitu a navliekala jej niť do ihly, som sa osmelila a ušila si moju prvú sukňu.  Zo starého saténového závesu som ručne ušila "vrecko" a ukázala mame.  Mohla som mať možno 9 rokov. Bola som ako prútik tenká, takže to nebolo zložité šitie. 

Postupne som sa zdokonaľovala vďaka módnym časopisom, kde boli i strihové prílohy. Ako gymnazistka som už šila nielen súrodencom, ale i spolužiačkam. Stále na starej, dobrej Singerke.

Už sa mama nebála, že si prešijem prsty.  Ona sa starala o zeleninovú a okrasnú záhradu, pre ňu - dievča z dediny- bola motyka to, čo pre mňa ihla.

Vďaka šitiu som nemusela pomáhať v záhrade - z duše som neznášala, keď mi slnko pražilo na hlavu. Obchádzali ma mdloby keď som narovnala boľavý chrbát. 

Roky  uplynuli, chrbát ma teraz bolí keď sa skloním k mojej elektrickej Toyojote a tak som sa vrátila k ručnému šitiu. Postupne vyberám "z archívu" poodkladané zbytky látok, nitiek, vyšívacích priadzí a všakovakých poodkladaných drobností a spomínam si na skvosty letnej prírody.

Na pivónie a astry v rohu našej záhrady, na georgíny pod obývačkovým oknom a ruže popri chodníku od brány k verande. Ale i nevadze a vlčie maky v neďalekom poli za Merinou či pichľavé agáty popri potôčiku, čo stekal z lesa za naším domom.  

Ale i na jesennú paletu farieb,  čo márnivá matka príroda rozprskala na listy stromov prv, ako ich mrazivý vietor  postŕhal z konárov na zem.  I jesenné slnko, ktoré je láskavé a v jeho zlatých lúčoch je príroda neopísateľná. 

Rozmanitosť farieb a tvarov vegetácie, ktorá ma obklopuje po celý život ma inšpirovala k pokusom vložiť túto stále sa obnovujúcu poéziu do látky.  Viem, že k dokonalej prírode to má ďaleko, ale som vďačná za každý nový deň, keď sa môžem zdokonaľovať. 

Keď mám už prst deravý od uška ihly, tak vezmen do rúk háčik a niečo vymyslím. Najnovšie sú to kabelky plné levandule.

Roky ubehli, svet sa zmenil - k horšiemu bohužiaľ, ešte šťastie, že mám "moje handričky".  Pri nich som opať v našej záhrade, v lese za domom alebo v poli za Merinou. Tenká ako prútik v mojej prvej, vlastnoručne ušitej sukni.  A to, čo dnes už viem, to ešte ani netuším.