Už som zasa v tom.Teda v tom tvorivom tichu. Stáva sa mi to pravidelne, keď zrazu, z čista jasna MÁM ČAS TVORIŤ.

JA - pravidelne snívam - vo dne, v noci, že keď raz....budem mať čas.... Nápady mi v hlave víria, premiešavajú sa, a hrnú sa von ako para z hrnca. Ušami, prstami, očami, ústami....Zdá sa mi, že som tej, či onej mojej vytvorenej vecičke venovala príliš málo času, že som sa mohla snažiť aj viac, namaľovať viac. Tuto ešte na rukáv kvietok, či myšku navyše... Niééét času!!!

Ale, raz, keď budem mať čas....

A už je to tu. Práve mi ochorel môj krásny ľúbezný mužíček. A ja ho v jeho ťažkej, preťažkej chorobe (prechladnutie je to) obskakujem. Varím čajíky, lejem do neho silný vývar, raňajky, obed, večera do postele...Telka ticho bzučí... Najmladšie dieťa v škôlke a môj chorý muž chvalabohu aspoň chvíľu nie je zdravo aktívny. A tu je priestor na moju kľudnú tvorbu. Nikto ma prakticky neotravuje a nikto odo mňa prakticky nič neche. A tu - zčista jasna, kdesi čosi - objavilo sa TVORIVÉ TICHO.

Nechce sa mi chytiť  do ruky ani štetec, ani ihlu, ani ihlicu. Výčitky ma prenasledujú. Najradšej by som sa zakuklila k mužíčkovi do teplej postele a čítala by som si a chrapkala by som si. Tá choroba je tuším nákazlivá.

A preto sa už, veľmi, veľmi teším na to, keď znova nebudem mať na nič čas. Keď budú v tejto domácnosti všetci aktívni a plní sily. Keď sa bude odo mňa kadečo požadovať a ja v behu, v rýchlosti kdesi čosi "uheklujem", namaľujem.  To zas bude paráda. Keď nebude času, to sa bude tvoriť... Juch

Tak nám prosím držte palce. Môjmu mužovi, aby už vyzdravel a mne, aby som znova, tak ako celý môj život, trpela nedostatkom času a aby sa mi už konenčne skončilo to hrozné TVORIVÉ TICHO