Toto je isto posledné horúce slnko mojej americkej jesene, pomyslela som si vyhrievajúc sa na malej madisonskej stanici. Jeden vlak mi práve ušiel, kým príde ďalší, mám dobrých pätnásť minút.

Sadla som si na lavičku v tieni, nohy v balerínkach vystrela pred tieň, vyzula som sa a pritlačením chodidiel na teplý betón som ticho relaxovala. Chvíľu pozorujúc tie moje strašidelné topánky zbité časom a ozdobené mašličkami zo silonkových ponožiek som zrazu dostala chuť dať svojej obuvi bývalú jednoduchosť. Zrušila som tie mašličkové ozdoby a začala hľadať odpadkový kôš. Nebudem si ich predsa pchať do tašky... Stojac pred košom som roztvorila dlaň a pri pohľade na tú silonkovú kôpku sa predo mnou zjavil on. Drobček, ktorému uzlíkmi zviažem príbeh.

Stačil jediný uzlíček po zostarnutej mašličke, vypchatie hlávky druhou silonkovou mašľou, uzavretie ďalším uzlíkom a hlava s dvoma ušami bola zrazu na svete. Zauzlenie, krk, hlava, trup, uzlík - ruka, uzlík - druhá ruka, ponaťahovanie silonky, aby dostali priestor ďalšie dva uzly - nohy.  Onedlho nato je zatiaľ akosi smutne sivo pôsobiaca osôbka na svete a do príchodu vlaku zostáva ešte dobrých päť minút.  Stiahla som si z vrkoča zelenú mašlišku, rozuzlila vlasy a vypáradila drobčeka. Ošálený vyzeral menej bledo. K jeho životu už chýbali len dáke svetlé detaily. Siahla som do tašky a z drobného vrecúška som opatrne vytiahla tyrkysovú nitôčku, nožnice a ihlu. Povinná výbava na cestách. Len raz som musela pokračovať na púti po svete bez ihly a nožníc, keď ma počas skenovania na letisku prinútili zbaviť sa týtchto nebezpečných zbraní.

Trvalo necelé dve minútky a drobné žiarivé očká smutne sivý charakter Uzlíka naplnili radostným životom. Usmial sa na mňa.  Prvý raz a celkom zblízka, kým z diaľky na mňa zapískal rútiaci sa vlak. Stála som pred čiarou, ktorú nemožno prekračovať. Cúvla som teda dozadu, šupla svoje náradie späť do tašky a tešila sa na prvú cestu s ním. Zatiaľ tíško ležal vo vrecku, kde som  ho jemne stískala nedočkavo bubnujúcimi prstami.

Na ceste do Morristownu som celú cestu sedela sama... Teda, s ním.

A každá moja ďalšia cesta americkými vlakmi už bola len s ním, mojím Uzlíkom...
Prežili sme spolu prvú snehovú búrku na konci októbra, keď na zemi vládol sneh a v konároch sa ešte pohojdávalo červené, žlté rozjarené lístie...

Niekedy stačí len zázračná, zdanlivo obyčajná chvíľa čakania... A len pár minút na to sa Vám v rukách zjaví ktosi, koho by ste nikdy nebolí vo svojom živote čakali...

Uzlík navždy zostane mojím malým americkým zázrakom a čarovným nositeľom tajomstiev, dobrodružstiev a spoločných chvíľ, keď som vyzerala, že sa nemám na čom smiať...

Možno i vy máte niekoho takého... Som zvedavá, ako veľmi som v tom sama/nesama :)