Víkend mám voňavý. Z rúry ma zdraví horúci tvarohový závin a na sporáku už syčí spenené mlieko, pripravené na spomienku detskú. Večer bude kakaový. 

Po drobných plochách plných rozpitých akvarelov snorím. Púšťam sa do objatí netrpezlivo maľovanej prírody a kvitnem dnes akosi melancholicky. Farebné dažde ma zas dostali. Leto je pasé, pohľadmi z okna hladím posledné teplo v náznakoch, dotýkam sa stále zelenej záhrady, upršanej  spomienke na rozliaty včerajšok do tváre nejasný zvuk posielam. Pohľady. Ladenia. Zvuky, čo sa chcú farbami stať. Všetko je akési odvážne a pritom v základe nesmelé.

Len slniečko septembrové zatiaľ bojazlivo čuší...

A mne sa tak zachcelo kričať. Čupnem si za krík, nahnem sa ku kvietkom a už aj pískame pospolu pieseň letnú. Krajkou opásané smejeme sa spomienkam zďaleka. Plakať budeme, až dôjdu nikým nečakané sny a naplnia nás radostnou premenou. Reality šou v hline slzavej. Naboso znovu pôjdeme, odkiaľ sme prišli.

Vymysli mi trasu, myseľ bezmedzná, ale rýchlo, bo ja už kráčam a sama neviem kam.