Baroková fontána nad Rímom. Nádherný výhľad, duchovná hudba zboru žien, japonskí turisti v úžase a náhly kolaps. Telo neunesie obrovský zážitok duše. Premožené padá na zem. Ostrý strih, výkrik, farebné svetlá v tme.

Veľká nádhera. Paráda. Skvost. Dno. Barokový "načančaný" snobizmus. Uprostred hlučnej krásy tichý Rím a nad múrmi jeho spirituality hýrivá narodeninová noc plná vulgárnych figúrok. Terasa v rytmoch ohlušujúceho techna a tanca mestskej smotánky zdanlivo stíchne, keď sa na scéne zjaví Jepo. Šesťdesiatpäťročný spisovateľ, novinár v uhladenom obleku, s napomádovanými vlasmi, s jasným ironickým úškrnom v nejasnom cigaretovom dyme. Kráľ všetkých svetákov.

Byt s terasou a výhľadom na koloseum. Úzkosť najslávnejších palácov, blízkosť centra, sláva, známosti, len tie nekonečná a tichá v duši. Skepsa a uštipačné reči. Večere s priateľmi, podpichovanie, úsmevy, tie večne smutné tváre (ne)živej rímskej smotánky, zhýralej a bez zmyslu. A uprostred nej on. Muž s neobyčajnou vnímavosťou, spisovateľ s temer zabudnutým jediným románom, ktorý v mladosti napísal. Novinár, znalec umenia, módy, ľudí z vyššej spoločnosti. On sám je vyššou spoločnosťou. Spoločne idú vyššie. Len akosi bez cieľa. Sú krásni, navoňaní, ligotaví, falošní, povrchní, no večne mladí. Trochu ich štípu nosy, troche sa trasú ruky. Sú tým najkrajším vlakom Ríma, sú vlakom, čo nikam nedôjde.



Jepo žije v tej svojej strate, v dezilúzii, sám so svojou vnímavosťou, múdrosťou, iróniou, cynizmom. Uštipačne glosuje, nešetrí ani svojich priateľov, pričom si ale uvedomuje vlastnú rolu v tej hlučnej bezmedznosti a hemžení, ktorými opovrhuje, a bez ktorých nedokáže žiť. 

Film Veľká nádhera nie je ľahkým filmom, (nie) je filmom o ničom, je možno len trikom, ako v sebe objaviť/zatratiť krásu. Veľkú, nádhernú. S pozadím, v ktorom práve znejú anjelské hlasy a slnko hladí tiene toho nášho mesta...


Obrázky odtiaľto: http://www.aceshowbiz.com/movie/great_beauty_the/
Trailer cannovský tuto:

Jediný výjav. Svetlo. Vôňa pomarančov. Inšpirácia bez slov. Čuší krása vyfarbená...

Seansa pod pomarančovníkom. Pomarančovník pod veľkolepým Rímom. Kláštorná záhrada, pohybnlivé oči. V duši radostné ticho. Kráčate okolo a zbadáte ten najkrásnejší výjav. Pozadie vyspevujúcej ženy, ktorá má anjelský hlas, ktorej tieň hladí dušu každého pomaranča, ktorá naboso vyťukáva rytmy do vyzutého rebríka.

Filmová nádhera, čo stále znie, krása, ktorú stále vidím. Nedá spať, nedá pokoj.

Avarelová maľba na prírodnom žltom papieri púšťa do sveta olivovozelené fámy s oranžovými sladkými dobrotami. Chvíľa, čo volá po lete.