Koniec lásky, koniec tmy?

Konce, čo majú nohy zaliate v betóne, mátajú dlho. Vyčkávajú chvíle, vyčkávajú ľudia. Vyčkávajú na svoje závery. Vyčkal i on - milovaný - ten svoj. Len počúvajte, len čítajte.

Vietor zapískal. A ja som tam stále čakal za kríkmi nevedno na čo. Bál som sa čo i len pohnúť. Strácala sa mi pred očami, bola čoraz slabšia a krehkejšia, no ja som sa len hlúpo díval a vyčkával. 
Slabosť jej teraz prešla do nôh, v kŕči sa zatackala, stratila rovnováhu, letmo sa dotkla vysokej trávy, no neudržiac sa padla na zem. 
Sedel som ako omámený ukrytý v kríkoch obďaleč a díval sa na ten zvláštny výjav. S otvorenými ústami a bez slov.

Vietor vedel všetko, bol všade a sám si do tej chvíle namýšľal, že ho už nič neprekvapí. A predsa! V studených slaných vodách sa dnes rozhoduje. Bolestne a bez emócii, no vraj spravodlivo. O druhom živote Leny. 
„On ju miloval!“ Neustále vykrikovalo more, no ten prečudesný šepot sa strácal kdesi nad hladinou.
„Aj ja som ju vždy miloval!“ vyznal sa vietor z lásky k morskej panne a bezmocne zafúkal.

Ak chce príroda, aby nik nepočul to, o čom les, more či rieka hovorí, aby nik nevedel o tajných vyznaniach, o pádoch a ťažkých rozhodnutiach nám neznámych bytostí, prizve si na pomoc vietor. V ňom sa všetko rozplynie. A nedozvie sa ľudská duša o pádoch a trápnych výtvoroch tých zabudnutých. O ich prazvláštnych tajoch a hrozných bojoch v dovtedy smiešnej, no predsa nepochopiteľne čistej spravodlivosti. Kto iný by ju mal vykonať? Kto je viac ako ona? Pozná všetko, dejiny našich zlyhaní, vojen, ľútosti i spásy. Iba ona vie, kedy čo má prísť. A nik ju nepočúva. Veď je to spravodlivosť, komu už len na nej záleží?

Teraz som si uvedomil celú situáciu a vybehol som z kríkov ako zmyslov zbavený. Padnúc na kolená blízko Leny, zohol som sa k jej tvári a načúval životu v tom drobnom tele. 
„Žije!“ Vykríkol som natešený a pritisol ju k sebe. 
„Umieram!“ zastonala mi v náruči.
Vyhŕkli mi slzy, no nedal som sa do plaču, usmial som sa na ňu a zdvihol ju zo zeme. Utekal som s ňou ani neviem kam. Mlčiac a bez myšlienok, no s dychom ako uštvaný kôň, silný a vystrašený som bežal celú cestu. Trvalo to necelú hodinu, ale potom už stačila len chvíľa a moje city zas našli ženu, ktorej patrili. Ale nenašli moc, ktorá by vrátila svetlo tam, kde sa teraz najviac pýta. Ako veľmi chcela žiť vo chvíli, keď cítila blížiaci sa odchod.
„Milujem ťa.“ Zašepkala ležiac v mojej tmavej izbe. 
Dýchala už veľmi ťažko. Naľakal som sa smrti. Nechcel som ju stratiť, naliehavo som prosil o jej život, intenzívnejšie než o čokoľvek iné v mojom živote. Zareagoval som:
„Ja...“ Nedopovedal som. Pred tvárou sa mi zjavila tvár mojej ženy, oči môjho syna. Zasekol som sa.

Usmiala sa na mňa a s námahou, tichým hlasom a takmer bez prestávky povedala:
„Jurij,... milujem ťa! Povedz celému svetu, aké som mala šťastie... Nezabudni!“
Naposledy vydýchla.

V ten večer som nepísal list svojej žene a neurobil som tak ani v ďalšie dni. Nemohol som, nechcel som. Nebolo prečo a nemal som o čom. Tá bolesť, čo po nej zostala bola strašná ako ľútosť za čímsi, čo mohlo byť a nikdy nebude. Ešte dlho som nevnímal nič a nikoho, len som sa túlal polopustou krajinou ako opustený divý zver a hľadal svetlo. Neustále som uvažoval o nej, o žene, ktorú som nadovšetko miloval a o tom, že som jej nepovedal jediné slovo, na ktorom záležalo. Nestihol som.

(Úryvok z mojej prvej poviedky, písala som ju dlho, písala som ju dávno a len včera som ju znovu objavila. Moju naivitu, sladkosť, pátos, vyžívanie sa v smútku, mladučkú mladosť ťažko nevidieť. Mala som len dvadsaťjeden, vtedy človek vidí mnohé ináč. Dnes sa už nad tým len usmievam. Usmejte sa i vy, i keď je príbeh zdanlivo presmutný. Zdanie neklame, on smutný je.)

Druhým krátkym príbehom je prudko prítomná vianočná atmosféra a moja, miestami, nalomená inokedy vysmiata vlastná (roz)bytosť.

Kým v iných oknách čuší zadýchaná noc, kým ostatní ticho spia, v mojom okne sa sype zo zaprášenej rolety podozrivo biely prach a mne sa zrazu rozsneží v duši.

Už tuším teplo vo vlastnom perí, cítim to svetlo nočnej samoty, žmurkám mu oproti a očami chytám za krídla. Už je tak blízko... Až znovu zaklipkám. Oko za oko, vločka za vločku, noc za noc... Bude tu. Spolu si vystrihneme z peria vločkové príbehy a vymyslíme ľuďom pod nami sneh. Dáme im dôvod sa smiať a detsky nespútane sa radovať. Vianočné stop blúdnym blúzneniam bude ešte dlho znieť.

Vyšlo to. Sú preč. Ďalšie Vianoce. S príbehmi bez konca. So snehom v duši... Aj keď tu práve nenasnežilo, ešte stále sneží. A na tom záleží.

Krásne svetlá, krásne trblietky, krásne svety naopak. A príjemný pocit konca jedného sveta s dvetisíctrinástkou :)