Štyri hodiny ráno, v štyroch nohách rozhojdaná posteľ, sieť a za ňou rozpačité slnko. Hodená som. Hádzať budem tiež.

Čakám na východ slnka. V noci plnej zamatu si škrabkám chrbát suchým štetcom a polievam kvety za tmy...

Rozmaľúvam (ne)zmysly zaspávajúce v brieždení...

Lásku som naložila do autobusu a zavŕšila ráno podaním ruky chlapovi bez domova. Čas raňajok. On žmolí medzi prstami zaschnutý rožok z kontajnera, leje do seba nedopité pivo z noci a sedí na lavičke pred cintorínom, ja opatrne trhám kúsky z čerstvého croissantu a vkladám si ich jeden po druhom do úst. Rozpoznávam chute bezpečia svojej izby, matracu, svojej nesmelej lampy, svojho okna. Zapijem croissant kávou a na chvíľu stratím hlavu vo vankúši. Mám číslo. Prichádza na mňa rad. Volajú ma. Roztrasená vystupujem vo vlastnej predsieni. Všetci susedia sa dívajú, ale tlieskam len ja. Sama. Sebe. S citrónom v ústach.

Spím. Obloha bledne do podoby zaprášenej vaty a studených desať stupňov mi dýcha na hlavu. Pritiahnem paplón a skryjem si uši v jeho teplej tme. Je pol šiestej a slnka stále nikde.

Kvety ho zhltli. Už ich niet. Svieti im. Svieti aj mne. Zosvetlená ťahám zo seba zamatové nebo. Nahá si stojím vo vlastnom tieni a medzi zubami skrývam citrónový dych. Môžem ísť.

Včetci sme raz ležali na denku a boli pripravení...

Dnes na denká maľujeme svoje sny o nepripravenosti.

Majte krásne nepripravený a uletený deň!

M.