sedela som za stolom okupovaným organizovaným neporiadkom, v ktorom sa len ja vynikajúco orientujem a žmolila v ruke zelené kamienky. na počítači na konci stola pípla správa. kamarát z lyžovačky sa pýta ako sa mám a čo robím. položila som kamienok a odpísala: "od rána mám rozrobené náušničky a neviem s nimi pohnúť. ale inak všetko v poriadku... ."
vrátila som sa k práci. k tmavo zelenému kamienku s bielymi a čiernymi žilkami. vyzeral tak smutne, trosku nepokojne. spomenula som si, ako som kamaráta pred týždňom stretla. v piatok popoludní som prišla s kamarátkou na chatu a pridala sa k skupinke dovtedy neznámych ludí. tešila som sa už týždne, bola som rada, že som tam, ale bola som aj akási nepokojná z toľkých neznámych ľudí v obývačke.
v hlave mi zazneli slová piesne jima morrisona a doors: "people are strange, when you`re stranger, faces look ugly, when you`re alone." ( ľudia sú zvláštny, keď si tu cudzí, tváre sa mračia, keď si tu sám). vtedy som k zelenému kamienku priložila tri úlomky fialového ametystu, usmiala sa a vedela, že to je ono. natiahla som sa k počítaču a napísala: "ale už viem. už ich dokončím."
dokončila som ich a dala im meno people are strange. lebo niekedy sa z tých divných ľudí, môžu stať skvelí kamaráti. a to za to stojí.
