Chvíľu ako Ofélia či Gertrúda, občas ako kráľ Lear či Desdemóna, inokedy len veľká oslia hlava. Shakespearovkou som. Už roky podlieham jeho vetám, myšlienkam, Hamleta do noci vpúsťam, počujem jeho šepoty i verziu Lasicu a Satinského. Smejem sa. Ovplyvnená a zinšpirovaná renesančne romantická s dýkou v krku umelecky krvácam. Tvorím, horím. Som. 

Poslednú noc tieto dva kúsky rodila som, ak vôbec možno obrázok porodiť. Dýchala som ťažko. Smädná pri otvorenom okne za spevu čajok, strák. V prítmí, pri sviečkach, pretože neznášam umelé svetlo. Sviečka je prirodzenosť sama ako plastový kvet na lúke. A predsa ma farby ráno nezradili, môžem už i spamäti, poznám si svoje odtiene aj v dokonalej tme. Ako dobre, že občas stačí láska k dávno mŕtvemu mužovi a jeho večne živému dielu, ako dobre, že občas stačí nebyť v dave, čo spí. Len tak, pretože noc je priestor pre zázrak. A každý záchvat kreativity je malým kúzlom.