Je neskorá noc. Všade naokolo rozospalé ticho, len mne sa nechce spať. Milujem zimné tvorivé záchvaty uprostred tmy. Maľba je mokrá, postávam chvíľu v otvorenom okne. Dýcham studený vzduch. Vydržím len krátku chvíľu, zdá sa, že mrzne. Posledný výdych do tmy, zatvorím a vrátim sa k práci. Spravím si bylinkový čaj a dám ho presne na druhú stranu, ako mám pohár s vodou na štetce. Koľko ráz som si už štetec namočila do šálky s čajom či kávou, to si ani nepamätám.
Prestali jazdiť električky. Dlho som žiadnu nepočula. Zem je tichá, pravidelné otrasy ustáli, metro v prázdnych nekonečných chodbách podzemia hibernuje. Neštekajú psy, nemňaukajú mačky, život v spomalenom tempe drieme s teplom pod perinami. Vonku nespieva vtáctvo. Nikde žiadne holuby ani straky, jediné lietadlá môjho susedského neba. Nesvieti sa v žiadnom z okien vnutrobloku, len kdesi v diaľke bdejú pouličné svetlá. Je dávno po druhej hodine. Začujem splachovač susedovho záchodu. Chabý prejav života, na ktorý si ráno ani nespomenie.
Zima ako vyšitá. Smutné konáre javorov, rozobraté nahé kríky. Mŕtve hnedé lístie na zemi. Vyzlečená krajina čaká na prvý sneh.
Nado mnou plače dieťa. Každú noc sa budí v rovnakú hodinu. Počujem tichý šuchot prebudenej mamy, kráča k dieťaťu. Plač čoskoro utíchne, rozhovor dobre dopadol. Svet nado mnou znovu nerušene spí. Ja zatiaľ prerušovane pracujem. Pár posledných ťahov, kým pôjdem spať.
Je nedeľa, neskoro popoludní dopijem svoju rannú silnú kávu a pustím sa do dokončovania prvého z akvarelov. Mám pred sebou dve hodiny svetla. Priskoro padá deň do mdlôb, stmieva sa už o štvrtej, tak ešte posledné ťahy a idem si užiť jeden z dlhých zimných večerov. S knihou v ruke pod malou nočnou lampou budem si hovieť zabalená v deke. A zajtra, keď sa po dlhej dobe distančnej výuky vrátim zo školy domov, azda stihnem druhý z obrázkov. A možno nič, lebo budem z práce unavená.
Surrealistické oči nedokončenej maľby na mňa smutno hľadia, tak možno im neodolám už túto noc... Ktovie.
Prajem Vám krásne nekonečné zimné večery a teplé svetlá v duši.
