Sedí vo svojej izbe. Tisne k sebe kolená a tíško vzlyká. Slzy skrýva do dlaní. Svet je zrazu taký šedý. Deň vie byť niekedy naozaj pod psa, dobre to každý vie. A niekedy si myslíme, že nemôže byť náhoda, keď sa pokazí absolútne všetko na čo siahneme. No najviac zabolia tie najtriviálnejšie veci. Stratená láska, zničené sny, pochovaná nádej. Každý má tu svoju, kôli ktorej sa občas schúli do klbka ako malé dieťa. Strach.

Nič ju neteší, nik ju neuteší...z tmavých kútov izby vyliezajú zlé sny.

Zlé chmury.

Treba proti nim bojovať. Vytiahnuť knihu, otvoriť vínko, vypeckovať hudbu. Každému podľa chuti.

Ja som si kreslila.

hlavu hore

Mima