Toto je kocúr nášho suseda.

Vďaka svojej dôverčivosti a naivite sa ihneď po našom zoznámení ocitol v mojom láskyplnom objatí. Čakala som, že bude robiť vačšie drahoty typu: „Mňau, daj mi najprv salámku a potom si so mnou rob čo chceš.“ Nijako sa však nebránil a spolupracoval ( vrnel o stošesť). Dvíhala som ho, mačgorila samou láskou a dokonca hladkala na brušku. Toď naše prvé rande. Koľká to dôvera.

A že však čo budeme toľko vonku..a už ho ťahám dnuka. Pokojne ležká v náručí a len sleduje, kam ho unášam. Opäť žiaden protest. Až mi je to čudné.

Vravím: „Pekne sedkaj“, a kocurko sedká a ani sa nepohne.

Dokonca mu začínajú klipkať očká.

„Hajať na stoličke ale nemôžeš môj“, presviedčam ho. „Mimuška potrebuje pracovať“, šup s ním na kolená. A ani sa nenazdám a cudzí kocúrik mi hajá v mojej izbe na kolenách a ja si robím svojích červíčkov. Aká dokonalá idylka. Škoda, že ho musím vrátiť.

A večer, keď sa rozprší, nemám to srdce vyhnať kocúrka von.

Ustelem mu, zaželám dobrú noc. A zakryjem perinkou.

Vaša Mima, zlodejka mačiek