Stála mokrá na kraji útesu, dosť blízko k svetu tam vonku, nie veľmi ďaleko od vody. So silami na konci stále váhala. Voda. Navždy alebo nikdy. Tak veľmi ju potrebovala. Tak veľmi chcela ďaleko od nej žiť. Tma padala na modro-čierne morské dno, do sveta sa vkrádalo ráno, keď zľahka zafúkal studený rozospatý vietor. Blížilo sa to, na čo nemala silu. Bála sa návratu. Bála sa zostať. Všetko, o čom v tej chvíli rozmýšľala sa stratilo v jedinej sekunde. Boľavá láska bola na míle ďaleko. (Z)mizla v pohyblivom piesku. V nekonečne, na brehu sa diaľky stretli. Vietor zatlačil a sila vĺn sa oprela do útesu. V jedinom náraze zrazu pochopila. Vrátiť sa domov. Na tom záleží.

Maľba akrylovými farbami na plátne. V skutočnosti zelenšia, nedarilo sa mi zachytiť skutočnú farebnosť, smaragdovú zeleň podmorskú.