Čas nemôže krídla vtákom vziať,
pospolu s láskou,
vznášajú sa k nebu,
ako peruť jediná.... 

(úryvok z filmu Jeseň v New Yorku)

Čím ďalej viac a viac už miznú... telefónne búdky... Slastne veru spomínam na časy bez mobilných operátorov. Myslím, že aj vzduch bol čistejší...i život nejak zmyselnejší...

K námetu ma priviedla stará zhrdzavená telefónna búdka, ktorú som na cestách bicyklom našla zarastenú v tráve...

Maľba na dreve, akryl, lak, koláž (použitý drôt ako ruka dámy, vtáčik je vyrezaný z dreva) a starý okenný rám so všetkými dokonalosťami i nedokonalosťami.

Veľkosť: 43,5 cm x 46 cm