Suminagashi - maľba na vodnú hladinu

Od Weronikart v kategorii Řemeslo | 22.5.2014

Povedala som si, že je na čase napísať niečo o tejto technike, nielen preto, že ju v poslednom čase používam (aj keď s vlastným technickým postupom), ale najmä preto, že je u nás stále pomerne málo známa a je to škoda.

Čo je maľovanie na vodnú hladinu?

...alebo mramorovanie alebo Ebru alebo Suminagashi. Všeobecne sa na internete medzi jednotlivými názvami rozdiel nerobí, ale pôvodne bol práve v technickom postupe.

Suminagashi a kvaš na rýžovém papíře, japonská malířka Yoju. Zdroj: http://artbyoju.com.

S touto technikou som sa zoznámila už pred rokmi, stretla som sa s viacerými obdobami a skúšala ju v rôznych ateliéroch, stále sa dozvedám niečo nové (už len preto, že sa v mnohých oblastiach rozvíjala samostatne). Síce rešpektujem pôvodné technické postupy, teda nielen tradičné, ale najmä v súčasnosti používané umelcami, ja mám svoju vlastnú, dnes však budem písať skôr o tých pôvodných a dnes najčastejšie pôužívanými s ktorými som sa stretla. Ak by ste si ju však chceli vyskúšať a nemáte trpezlivosť na hranie sa s pôvodnými technikami, dajú sa u nás zohnať mramorovacie farby s príslušenstvom, narábanie s nimi je veľmi jednoduché, ale farby po uschnutí nie je možné umývať, len utierať mokrou handričkou.

Dnes by som chcela ukázať niečo z histórie tejto techniky a niečo z pôvodných a dnes používaných postupov, ale stručne (aspoň v rámci mojich schopností).

Táto technika má viacero obdôb. Síce sa v niektorých lokalitách nestotožňujú v technických postupoch, ani v názvoch, často sú zlievané v jednu. Takže väčšinou platí, že všetko čo sa otláča z vodnej hladiny bez ohľadu na technológiu sa zvykne nazývať technikou „maľby na vodnú hladinu“.

Druhý často používaný názov je mramorovanie, pretože prelínanie farieb na hladine vody často vytvára dojem mramoru. Občas sa používa aj pojem „turecké umenie", z neho odvodené Ebru, prípadne pôvodné Abri, v Japonsku zase názov suminagashi.

Vzorované drevené podlahy, zdroj: www.snedkerstudio.dk.

Začnem teda na začiatku.

Vzory sú výsledkom farby, ktorá pláva na povrchu vody, väčšinou vďaka úprave tejto vody alebo farieb, prípadne oboch zložiek.

Farby sa prípadne dotvárajú do vzorov za pomoci dlhej ihly, drôtov, špeciálnych hrebeňov alebo bambusu, následne sa opatrne prenesie na absorpčný povrch ako papier alebo textílie, prípadne aj na akékoľvek iné materiály. Ak však chceme prenášať takúto maľbu na trojrozmerný povrch, nestačí nám plytká plechová plocha (napríklad plech) ale potrebujeme hlbšiu nádobu, aby sme mohli celý predmet ponoriť.

Výnimočnosť techniky spočíva v tom, že každá maľba je jedinečný monotyp.
Maľbu nie je možné zopakovať.

technika

Postup

Pre maľbu použijeme plytký (mělký) zásobník na vodu (ako som už spomínala prípadne plech, no ak ho chcete ešte používať, vysteľte ho igelitom, ale tak, aby vám voda nikde neutekala). Pri výbere veľkosti berte ohľad najmä na to, aby ste dokázali mať vodu stále pod kontrolou. Vhodná hĺbka vody je cca 6 cm, ale mne osobne sa dobre pracovalo aj so štyrmi.

Na hladinu pridávame povrchovo aktívne chemické látky, ktoré nám umožnia plávanie farby na povrchu. V tureckej obdobe použijeme rozpustenie tragantovej gumy vo vode (tragant je biely materiál pochádzajúci z rastliny), ktorý vode dodáva stupeň viskozity.

Prírodné farbivá rozdrvíme na prášok a zmiešame s trochou vody, potom pridáme pár kvapiek uvarenej žlče. Pri kvapkaní na hladinu sa tento materiál rozkladá na povrchu. Farby sa na seba následkom toho vrstvia a nemiešajú sa.

Na ich tvarovanie sa používajú špeciálne kefy alebo vlasy, prípadne iné tenké nástroje. S nimi sa vytvorí ornament a na hladinu sa pomaly položí papier (musí byť dostatočné pevný, aby odolal ponoreniu do vody), jemne sa otlačí, dá sa vyschnúť, nádoba je pripravená na ďalšie mramorovanie.

Časom začnú farby v nádobe „zrniť“, to sa nazýva „fishbone“ mramorovanie, ak chceme tento efekt zrušiť, je potrebné znovu prichystať „čerstvú“ vodu. Voda vydrží cca 7 použití.

Suminagashi a kvaš na rýžovém papíru, zdroj: http://artbyoju.com.

Veľké plochy sa mramorujú v takzvanom antickom štýle, získanom využitím tenkého drôtu vo viacerých radách a takýto výsledok sa nazýva aj prílivové mramorovanie. Drôt sa používa aj na mramorovanie kvetov.

Niekde sa na dotvarovanie používa aj fúkanie vzduchu na hladinu s farbou cez bambus, časté v japonskej verzii tejto techniky. V japonskej technike sa často pracuje aj s priehľadnou farbou.

Od konca 19. storočia sa tragantová guma nahrádza vareným extraktom z Karagénanu známeho ako írsky mach (chrondrus crispus), dnes sa používa aj prášková forma extrahovaná z morských rias. V posledných rokoch sa používa aj instantné lepidlo na tapety hlavne pre plávajúce akrylové a olejové farby.

Ak vodu neupravujeme, môžeme farby z pigmentov zmiešať s povrchovo aktívnou látkou ako je hovädzia žlč, v našich podmienkach môže byť aj olej alebo terpentín, vďaka čomu môžeme získať zaujímavé efekty na hladine.

Moderné materiály

Dnes sa na mramorovanie používajú aj mnohé moderné materiály, niektoré nahrádzajú úplne alebo len čiastočne tradičné technológie. Ox gall sa stále bežne používa ako povrchovo aktívna látka pre akvarely a gvaše a syntetické povrchovo aktívne látky sa používajú v spojení s akrylovými farbami alebo s farbami na báze oleja.

Najčastejšie sa na úpravu vody používa tragant a na úpravu farby terpentín alebo olej.

Stále platí, že najlepšie je skúšať. Farby a materiály s ktorými som sa stretla pri tradičných technikách u nás boli takmer nezohnateľné, syntetické napriek správnym prísadám mali iné zloženia a teda aj iné efekty, ale skúšanie a hľadanie stálo za to :-)

U nás je možné zohnať aj farby na mramorovanie, ktoré sa dajú použiť aj na textil. Okrem farieb balenie obsahuje aj práškový kamenec a sáčok s Methocelom, ktorý je potrebný zmiešať s čpavkom. Je to najjednoduchšie možnosť pre prácu s touto technikou ak sa nerobí vo veľkom, pretože tak sa trošku predražuje, ale na menšie práce je celkom výhodná a hlavne ľahká v rámci prípravy a realizácie.

TIP redakce:

Ze stejného principu vychází moderní hydrografika, tedy např. i zakázkové zdobení nádrží a součástek motocyklů. Ať už ručně nebo strojově, rozhodně doporučujeme shlédnout následující video. A hezky celé! ;)

Niečo k praktickej stránke

Potom, čo si pripravíme plochu s vodou, do nej kladieme farbu po kvapkách, prípadne kvapneme do kvapky daľšiu a vytvoríme kruhy, potom si zoberieme drôt a naťahujeme farbu tam, kde potrebujeme.

Keď vytvoríme na hladine maľbu, ktorú chceme, položíme papier celou plochou, mierne pritlačíme na hladinu, zdvihneme a dáme vysušiť.

Pri predmetoch platí, že ich treba celé ponoriť.

Teresa Hays, zdroj: www.hgtv.com.

Mary Wipf, zdroj: www.greeninkgalleryandstudios.com.

História

V jednej verzii sa vraví, že technika bola vynájdená v 13. storočí v Turkestane. Potom sa toto dekoratívne umenie rozšírilo do Číny, Indie a Perzie. Tá sa často používala aj na cisárske dekréty. Síce sa mramorovaniu hovorí aj turecká technika (tak ju nájdete aj v literatúre), je jej pôvod tu spochybňovaný a niekedy je situovaný do Perzie a Indie. Turecká literatúra síce píše, že do Japonska a Číny sa technika dostala z Turecka, ale je pravdepodobnejšie (podľa historických zdrojov a mapovania tvorby), že to nie je pravda.

Vznik ebru, ako techniku volajú v Turecku, vznikal v strednej Ázii a v islámskom svete, kde sú známe od 15. storočia. Ako metódy Číny a islámskeho sveta spolu súvisia, sa nikdy nepodarilo preukázať.

Islámska metóda bola známa ako kâghaz-e abrî (كاغذ ابرى), hoci často sa používa zjednodušené Abri (ابرى ) neskôr zmenené na Ebru, vychádza to z perského výrazu „zakalenie papiera“. V súčasnej dobe sa v Iráne často používa aj názov abr-o-Bad (ابرو باد), znamená to „mrak a vietor“.

Pôvodne sa toto umenie používalo najmä pod kaligrafiu a to ako v islámskom svete, tak v Japonsku. Dnes umenie maľby na vodnú hladinu pri kaligrafii ustupuje, používa sa na rôzne dopisné papiere, dekoračné predmety, dekoračný porcelán, prípadne na dlaždice (prvý ich takto použil architekt Himmat Senalp).

V Indii sa technika vyvinula do rôznych kombinácii a s využitím šablón boli vytvorené veľmi komplikované miniatúrne maľby.

V Turecku sa vyvinul aj Old-style floral mramorovanie. Najznámejší týmto štýlom s kvetinami slúžiacim pod kaligrafiu bol Mehmed Efendi, bol považovaný za otca kvetinového mramorovania. Neskôr sa v kaligrafických školách učili aj kompozície s tulipánmi.
Najvýznamnejší umelec v Turecku, ktorý spravil revolúciu v maľbe na vodnú hladinu, je Nedim Sönmez, pracuje aj so svojou ženou.

Zdroj: http://anderlecht.bslucerna.be.

V Japonsku sa kvety veľmi nepresadili. Napriek tomu, že turecká literátúra zastáva názor, že mramorovanie vzniklo v tejto oblasti okolo 15. storočia, ukazuje sa, že v Japonsku sú zmienky o mramorovaní už od 10. storočia najmä v knihe „Štyri poklady“, ktorú editoval Su Yijan. V Japonsku sa ustálil výraz suminagashi, aj keď pôvodne sa nemaľovalo na vodnú hladinu, ale do žlču či medu, ale v týchto prevedeniach sa datuje už do 9. storočia.

墨流 - Suminagashi znamená „plávajúci atrament“, je to najstaršia japonská technika s použitím plávajúcich farieb, známa dodnes. Autor Einen Miura uvádza, že najstaršia zmienka sú papiere waka básní Shigeharu (cca 825 n. l.). Niekde sa uvádza, že pôvod suminagashi je v Číne, iný tvrdia, že sa vyvinul z formy veštenia z atramentu. Podľa legendy za vynálezom suminagashi je Jizemon Hirobo, ten bol božským vnuknutím inšpirovaný takýmto papierom po duchovnej modlitbe za svätinu Kasuga. Následne prechádzal krajinou a hľadal vodu, ktorá by dokázala udržať farbu na povrchu. Keď ju našiel, usadil sa tam a techniku dedili ďalšie generácie. Vraví sa, že takto prežila 55 generácii. V Japonsku sa táto technika dodones používa.

Tipy pre Suminagashi:
www.ruthbleakley.com/blog/2013/11/suminagashi-marbling-tips.

Na rozdiel od Japonska sa súčasná turecká tradícia Ebru datuje do polovice 19. storočia, s radom majstrov spojených s pobočkou Naqshbandi aby Sufi so sídlom nachádzajúcim sa v Sultantepe. Edhem Effendi bol prvý, kto sa učil tomuto umeniu v akadémii výt. umení v Istambule. On sa stal známy pre rozvoj kvetinových štýlov mramorovania.

V Európe mramorovanie pritiahlo zvedavosť umelcov a vedcov už v renesancii. Vo veľkom sa takto upravované papiere dovážali z Východu a pozornosť si získali najmä v 17. storočí. Mramorovanie sa používalo na zdobenie prebalov kníh, obloženie zásuvok a regálov, mramorovanie okrajov kníh, to všetko je európske prispôsobenie techniky.

Veľký rozmach v Európe zažilo počas renesancie. Dnes sa technika mramorovania zažíva svoj boom, dôvodom je ľahká dostupnosť mramorovacích farieb. Napriek tomu sa väčšina umelcov prikláňa k vlastným alternatívam tradičných techník.

Dôkladný prehľad o technike s ilustráciami bol uvedený v Encyklopédii od Denisa Diderota a Jeana le Rond d´Alembert. Jediná kniha (aspoň vraj) k tejto technike v Turecku je kniha Turk Sanatinda Ebru od M. Ugur Derman.