Keď sme doma, Ema zvyčajne len tak postáva medzi svojimi kamarátmi. Inokedy pozerá z okna našej dielničky a usmieva sa na ľudí, čo chodia okolo. A keď mi je smutno, postavím ju na môj pracovný stôl, nech so mnou tvorí. Tak to bolo aj pred Vianocami...

"Juj!!! ...A toto je tu čo?? Bezhlavé telá... hmmm!" ... čudovala sa malá Ema, keď objavila, čo bolo na pracovnom stole.

..."A čo tu robia tieto hlávky? Veď nemajú ani vlásky... Ale usmievajú sa. No ja tomu nerozumiem.", skonštatovala.

"Zaujímavé veci...A tá hlávka bude mať také vlásky ako ja... jééé! ", potešila sa.

"Ja sa tu schovám za truhličku a budem to pozorovať", povedala si a tak aj urobila.

"Pozrite sa ľudkovia! Vidíte to ľudkovia? To sú moje sestričky!!", kričala od radosti :-)

"Emky! Ale vy tu nemôžete postávať takéto nahé. To ako by tu vyzeralo! Ja vám niečo zoženiem, aby ste neprechladli." ...a už aj bežala vybavovať.

Stála pri mne a pozerala až kým som nedošila poslednú sukničku pre jej nové kamošky.

"Tričká vám sedia ako uliate. Ešte rýchle obliecť sukničky! Šup, Šup!" ...dirigovala malá hrdzaňa.

No a ešte jedno spoločné foto na pamiatku, kým sa mi všetky rozpŕchli :-)

Tieto Emky už majú každá svoj nový domov. Ale tej našej doma aj tak nikdy nie je smutno - vždy sa tu pre ňu nájde nejaká nová kamarátka či kamarát.

Pozdrav s pracovného stola - vaše Viera a Ema :-).

 

Redakční dovětek:
Nedávno jsme vám v MAGu slíbili, že když budete pilně psát pěkné blogy, budeme ty nejzajímavější z nich vytahovat na oči širokému obecenstvu do MAGu. A jak jsme slíbili, plníme :-) Takže - pište blogy!